V literárnej súťaži Červenákove písačky zábavné, usporiadanej vydavateľstvom Slovart a kníhkupectvom Martinus pri príležitosti vydania siedmej knihy prípadov kapitána Steina a notára Barbariča Anjel v podsvetí, mali účastníci za úlohu nadviazať na krátky úvod a vymyslieť minipoviedku, aké problémy priviedli seržanta Bohdana Jaroša do väzenia. Na 2. mieste sa umiestnil Mário Zeumer. Tu je jeho poviedka:
JAROŠOVA ŠLAMASTIKA
„Tadiaľto, ctení páni,“ zahundral dozorca žalára, vytiahol z držiaka na stene horiacu fakľu a dal sa zostupovať po schodisku do podzemia radnice.
Stein ticho klial, lebo ho na schodoch rozbolelo koleno, kedysi zranené tureckým šípom. Barbarič si už čoskoro pritisol k nosu navoňanú vreckovku. Z podzemia stúpal prenikavý zápach a kapitán a notár čoskoro zistili príčinu.
Miestnosť, do ktorej zostúpili, slúžila ako mučiareň. Na škripci, dereši a rôznych kladách, hákoch či reťaziach rozoznali fľaky zaschnutej krvi. Najhorší smrad sa však šíril z niekoľkých kobiek za zamrežovanými klenutými portálmi.
Dozorca posvietil fakľou do jednej z ciel.
„Ty tam!“ vyštekol. „Máš návštevu!“
Z kúta sa neochotne zdvihla vyziabnutá postava a podišla k mreži. Mihotavé svetlo odhalilo úzku, smrteľne bledú tvár lemovanú dlhými čiernymi vlasmi.
„Dlho sme sa nevideli, seržant,“ oslovil väzňa Stein. „Vy ale vyzeráte!“
„Prišli sme vám pomôcť,“ prikročil bližšie aj Barbarič. „Vieme, prečo vás mestská hliadka zatkla, ale to je ich verzia príbehu. Teraz to potrebujeme počuť od vás. Skúste si spomenúť na niečo, čo vás na súde zachráni pred katovým mečom.“
Seržant Bohdan Jaroš sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať:
„Všetko sa to začalo pred tromi dňami, keď sme sa rozišli pred modranskými bránami,“ súkal zo seba zamyslene a hanba mu zalievala tvár ako to slovutné víno, čo dozrievalo vo vedľajšej pivnici.
„Pokiaľ ma pamäť neklame,“ poznamenal notár a s fučaním, ktoré malo vyjadrovať jeho nevôľu, sa zhnusene obzeral po malej zatuchnutej kobke, „mali ste si čakanie skrátiť spoznávaním okolia…“
„Veď ho aj spoznáva,“ zašomral Stein. „Pekne od gruntu, od pivničných základov. Neprerušujte ho, lebo tu budeme do zajtra. A neopierajte sa o tú stenu, lebo tú pleseň z brokátu nikdy nevyperiete. Vy, Bohdan, sa prestaňte tváriť ako panna pred prvým… tancom a vysypte to. Toto vlhko nerobí dobre môjmu kolenu.“
„Vy viete, páni, že nie som korheľ ani pôžitkár. No po ceste z Prešporka by bolo hriechom nespláchnuť prach a únavu pohárom iskrivého rizlingu. Nuž som zašiel na námestie. Nehľadal som nič konkrétne. Pre mňa pivnica ako pivnica…“
„To vidíme,“ neodpustil si Barbarič a ďalej nohou kreslil v prachu.
„Zaliezol som do prvej, pred ktorou nebola taká tlačenica, ani toľko vnád vyskakujúcich zo živôtikov,“ pokračoval Jaroš a kresliaca noha znenazdajky spozornela. „Tuším sa to tam volalo U pradeda.“
*
„Vitajte! Hneď sa vám budem venovať!“ ozvalo sa spoza pultu.
Jaroša obklopil ruch hostinca. „… a kec ta tu ešči raz prichycím, uši ci obtrhám ty paznecht!“ zaznelo zľava, hneď nato flank z pravej strany: „… strýcu, nemóžem za kravu vjácej. Šak by mně žena hlavu odkrúcela…“
Náhle čiasi ruka zdrapla Jarošov kabátec. Seržant ju v zlomku sekundy zvrtol, jej majiteľovi podkopol nohu a ešte ho aj prikľakol.
„Dobre, dobre! Máš pravdu! Tie peniaze som ti mal vrátiť oveľa skôr. Len už zo mňa zlez, kým nás odtiaľto nevyprášia,“ huhňala strapatá hlava v špine pivnice.
„Zváraj?“ vypadlo z Jaroša prekvapene, keď zavalitú postavu obrátil a vytiahol nazad na nohy.
„Bohdanko! Kamarát môj. Tak rád ťa…“ Nedopovedal. Ak si neželaní diváci mysleli, že bude nasledovať objatie, ich omyl nemohol byť väčší. Päsť nedopadla tvrdo, ale zato presne.
Bohdanko sa viac o kamaráta nestaral. Zamieril do najzastrčenejšieho kúta krčmy, kde si sadol, objednal džbánik a vec považoval za uzavretú. Zamrznutý život sa opäť rozbehol a hluk vyplnil prázdne miesta pod klenbami.
*
„Presne túto situáciu opísali aj svedkovia,“ prerušil rozprávanie Barbarič. „Obeť ste napadli a zjavne spoznali, oslovili ste chlapa menom. Potom sa s vami pokúšal dať do reči, ale krátko nato celý spotený a vystrašený vybehol z hostinca. Vy ste sa pobrali za ním. Podľa ostatných hostí vám dlžil peniaze, takže ste mali motív aj príležitosť, keďže práve prebieha jarmok a všade vládne ruch. A to miesto, kde ho našli…“
„Prestaňte, Barbarič! Nechcete nad ním rovno vyriecť ortieľ?“ zastal sa Stein svojho pobočníka. „Bohdan, potrebujeme vedieť viac. Je tu veľa dohadov. Dajte nám jeden solídny fakt a ste vonku skôr ako Barbaričovi vysmradne vreckovka.“
„ Práve som sa chcel k tomu dostať,“ pokračoval Jaroš.
*
Zváraj hneď dokvitol k stolu. „Chápem, Bohdanko. Hneváš sa. Ale čo som mal robiť? Keď som ti chcel peniaze vrátiť, bol si už fuč.“
„Ja som na vine?!“ zasipel Jaroš. „To ty si tvrdil, že pôjde o obchod storočia, ale na druhý deň ťa nebolo.“
„Veďže sa už toľko neondej. Pozri. Peniaze mám – na, ber! Je tam aj viac, ako si mi požičal, omnoho viac. Potreboval som ich síce na niečo iné, ale ako tak pozerám na tú rárohu, čo nosíš pri sebe…“
Jaroš naňho fľochol chladným pohľadom. Takto o jeho meči nesmel nikto hovoriť.
„…mohol by si mi pomôcť aj ty.“
V tej chvíli sa ponad stôl nahla rúča šenkárka a na oboch mužov vybalila domáce striebro. Kým Zváraj sa dobre že nezalizol, seržant len sklopil oči a radšej utopil pohľad v pohári. Obrátil ho do seba, len tak zasyčalo. Pri druhom zobral kumpána na milosť, ba si s ním aj štrngol.
„Čo potrebuješ?“
„Vieš, ako sa mi páčia ženy…“
„Prr! Ani nepokračuj! Nebudem rezať žiarlivých manželov ani nič podobné!“
„Nič také! Kde by ho táto aj zobrala? Musel by byť slepý ako krt a chromý na obe nohy, aby jej neušiel. Hehe!“ Smiech Zvárajovi zamrzol na perách a úkosom pozrel na Jaroša. „No čo, nezazeraj! Bol som na mol. Ona ma vlastne znásilnila! No a teraz ma už druhý deň lapá a fučí za mnou ako cap z jesene. Bohdanko! Som už zúfalý, pomôž mi!“
„A čo ju mám zamordovať? Či azda za teba prekotiť?“
„Nie! Len ju zdrž, keď sa ukáže. A ona sa ukáže, na to môžeš vziať jed.“
„Zdržať ju? Ako?“
„Hocijako, ale dostatočne dlho, aby som stihol zdúchnuť dostatočne ďaleko. Ona…“ Zváraj zrazu prestrašene stuhol a vyvalil oči na vchod. Črtala sa v ňom mohutná postava osudovej ženy. „To je ona! Prekliata žiadza! Za farára pôjdem!“ Prežehnal sa, obrátil do seba džbánik a po tmavých kútoch sa ako smrad vytratil zadným vchodom. Jaroš iba neveriacky pokrútil hlavou a v ruke zovrel mešec, ktorý tam po sebe nechal nešťastný milenec.
*
„A to je všetko, páni. Vybehol som za ním, že mu vrátim všetko okrem dlžoby. Uznajte, nebolo by rytierske brať za takú službu peniaze. Lenže na dvore už po chlapovi nebolo ani chýru. A večer ma zatkli drábi, že som ho zniesol zo sveta.“
Stein bezradne pozrel na Barbariča, ktorý sa tou príhodou už netajene bavil. „Boli by ste taký láskavý, ctený notarius, a podelili sa so seržantom o vtipnú to ideu, čo ovládla vašu myseľ?“
„Prepáčte,“ prehýbal sa Barbarič smiechom. „Len som si predstavil tú bohyňu, ktorej sa chlap bojí až tak, že pred ňou zalezie do budára za krčmou a utopí sa v ňom. Úslovie ´spadnúť do sračiek´ práve nadobudlo nový zmysel. To bude skutočne ó-sudová žena. Ľahšie preskočiť ako obísť! Poďte, kapitán! Už tuším, ako nášho nešťastného seržanta z tejto šlamastiky vytiahneme.“
Ilustrácia: Lucia Húšťavová