V literárnej súťaži Červenákove písačky zábavné, usporiadanej vydavateľstvom Slovart a kníhkupectvom Martinus pri príležitosti vydania siedmej knihy prípadov kapitána Steina a notára Barbariča Anjel v podsvetí, mali účastníci za úlohu nadviazať na krátky úvod a vymyslieť minipoviedku na tému, aké okolnosti priviedli seržanta Bohdana Jaroša do väzenia. Andrea Kasardová poslala klasický detektívny prípad, v ktorom dôležitú úlohu zohráva Barbaričova posadnutosť navoňanými vreckovkami.
JAROŠOVA ŠLAMASTIKA
„Tadiaľto, ctení páni,“ zahundral dozorca žalára, vytiahol z držiaka na stene horiacu fakľu a dal sa zostupovať po schodisku do podzemia radnice.
Stein ticho klial, lebo ho na schodoch rozbolelo koleno, kedysi zranené tureckým šípom. Barbarič si už čoskoro pritisol k nosu navoňanú vreckovku. Z podzemia stúpal prenikavý zápach a kapitán a notár čoskoro zistili príčinu.
Miestnosť, do ktorej zostúpili, slúžila ako mučiareň. Na škripci, dereši a rôznych kladách, hákoch či reťaziach rozoznali fľaky zaschnutej krvi. Najhorší smrad sa však šíril z niekoľkých kobiek za zamrežovanými klenutými portálmi.
Dozorca posvietil fakľou do jednej z ciel.
„Ty tam!“ vyštekol. „Máš návštevu!“
Z kúta sa neochotne zdvihla vyziabnutá postava a podišla k mreži. Mihotavé svetlo odhalilo úzku, smrteľne bledú tvár lemovanú dlhými čiernymi vlasmi.
„Dlho sme sa nevideli, seržant,“ oslovil väzňa Stein. „Vy ale vyzeráte!“
„Prišli sme vám pomôcť,“ prikročil bližšie aj Barbarič. „Vieme, prečo vás mestská hliadka zatkla, ale to je ich verzia príbehu. Teraz to potrebujeme počuť od vás. Skúste si spomenúť na niečo, čo vás na súde zachráni pred katovým mečom.“
Seržant Bohdan Jaroš sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať:
„Keď som predvčerom vychádzal z hostinca, niekto ma ovalil papekom po hlave. Prebral som sa celý zababraný od čohosi lepkavého. Do nosa mi udrel kovový pach. V kaluži krvi ležali zvyšky čohosi, čo kedysi bývalo dievčinou. Kusy mäsa boli rozmetané po celej izbe a z jej rozďaveného hrdla ešte prýštila krv. Bola zavraždená iba pred chvíľou.
Preskúmal som v rýchlosti mŕtvolu. Všimol som si, že zo zaťatej päste jej trčal akýsi zdrap. Bol krvavočervený so zlatou výšivkou. Očividne nepochádzal zo šiat dievčaťa. Opatrne som rozovrel chladnúce prsty a vykrútil látku. Vtom vtrhli dovnútra mestskí drábi a privliekli ma sem. Neustále som sa dožadoval hajtmana, no márne.“
Stein pokrútil hlavou. „Seržant, toto veru nevyzerá dobre. Poslal nás sem arciknieža. V meste sa odohralo viacero vrážd, pri ktorých prostitútky niekto podrezal. Ideme za hajtmanom a uvidíme, čo pre vás môžeme urobiť. Máte ten zdrap?“
Jaroš prestrčil súkno cez mrežu. „Kapitán, viem, že vzhľadom k mojej minulosti…“
„Seržant! Viac ani slovo! Ak ste nevinný, dokážeme to. Poďme! Barbarič, kde zase trčíte? To nemyslíte vážne, teraz si obzeráte vreckovky!“
Notár poskočil a ponáhľal sa za kapitánom.
Stein zahundral: „Hajtman nás čaká a viete, že ak nenájdeme vraha do zajtra, bude pre seržanta neskoro."
„Hmm, hajtman je ozaj horší než vred na zadku. Chvalabohu, že nechcel ísť s nami,“ povedal Barbarič a vytiahol novú vreckovku.
Vošli do miestnosti, kde ležala mŕtvola. Už stuhnuté telo patrilo mladej frajle. Rez na krku nenechával nikoho na pochybách, ako zomrela. Napriek tomu bolo Barbaričovi divné, že stihla odtrhnúť vrahovi kus látky. Pozrel na ranu a zbadal podliatinu takmer zakrytú vlasmi. Odhrnul ich a objavil ešte jednu.
„Kapitán!“ zvolal Barbarič. „Naša obeť zomrela inak.“
Stein podišiel bližšie a prisvedčil. „Veru, zreteľne vidno prsty a dokonca aj obrys veľkého pečatného prsteňa. Výborne! Už len zistiť, komu patrí.“
Hostinec sa volal U červenej ruže. Barbarič sa cítil ako doma, zato Stein vyzeral, že čochvíľa vytiahne svätenú vodu. Prv sa hostinskej nechcelo, no malý mešec jej rozviazal ústa. „Áno, pracovala tu, bola šikovná. Tá jej trúfalosť ju však priviedla do hrobu.“
„Mala nejakého majetného zákazníka?“ opýtal sa Barbarič.
„Veruže. Predvčerom sa mi pochválila plným mešcom.“
„Tušíte, kto za ňou chodil?“ opýtal sa Stein.
„Namojdušu, nemám poňatia. Zazrela som iba červený dolomán a mohutnú postavu, keď za ňou prišiel.“
Obaja poďakovali a odporúčali sa.
„Červený dolomán, pečatný prsteň a mohutná postava. Seržanta to vylučuje z hry,“ uvažoval kapitán. „Náhodou ste sa toho vášho obchodníka s vreckovkami nespýtali na červené súkno?“ obrátil sa na Barbariča.
Notár mu s úsmevom prikývol. „Veď preto som meškal. Len som nechcel robiť predčasné závery. Už viem, kto je vrah! A hostinská mi to potvrdila.“
Do mázhausu vošli všetci naraz. Seržant bol stále v putách, s hajtmanom za chrbtom. Skončila sa mestská rada a konšeli ich obchádzali v snahe vyjsť von. Posledný zostal richtár.
„Dobrý večer, prišli sme za vami v naliehavej veci,“ oslovil richtára notár.
„Príďte zajtra, nemám čas!“ osopil sa na nich.
„To veru nie je najkrajšie privítanie,“ húdol si svoje Barbarič. „Vidíte, že za vami ideme s väzňom vo vážnej veci.“
Richtár naňho zagánil. "Čo chcete?“ vyštekol a sadol si.
„Prišli sme zatknúť vraha,“ odpovedal kapitán.
„Robíte si žarty? Stojí tu zatknutý v okovách. Pýtam sa teda znova, čo chcete?“
Barbarič si odkašlal a povedal: „Vaše priznanie, pán richtár – k vraždám, ktoré ste spáchali.“
„Čo si to dovoľujete?!“ vyskočil. „Hajtman, odveďte týchto bláznov! Čo je to za nezmysel?“
Stein odvetil: „Žiaden nezmysel. V ruke obete sa našla látka zodpovedajúca diere na vašom dolománe. Ten je krvavočervený so zlatou výšivkou. Obchodník so súknom nám prezradil, že takúto látku si objednávate iba vy. Tiež vás s nebohou videla hostinská. Povedala, že šlo o muža mohutnej postavy v dolománe spomínanej farby. Fyzikus nám potvrdil, že aj predošlé obete mali odtlačky prstov na krku. A navyše tento pečatný prsteň, ktorý máte na ruke, sa zhoduje s odtlačkom na krku nebohej. Hajtman, chopte sa richtára!“