Písačky s Jarošom: Zuzana Šubová

V literárnej súťaži Červenákove písačky zábavné, usporiadanej vydavateľstvom Slovart a kníhkupectvom Martinus pri príležitosti vydania siedmej knihy prípadov kapitána Steina a notára Barbariča Anjel v podsvetí, mali účastníci za úlohu nadviazať na krátky úvod a vymyslieť minipoviedku na tému, aké okolnosti priviedli seržanta Bohdana Jaroša do väzenia. Zuzana Šubová nedodržala rozsah, takže sa neumiestnila na priečkach víťazov, ale jej poviedka rozhodne patrí k najlepším. Reálie príbehu jasne prezrádzajú, že Zuzka má medicínske vzdelanie a vie aj nemálo o dobovom liečiteľstve.

JAROŠOVA ŠLAMASTIKA

„Tadiaľto, ctení páni,“ zahundral dozorca žalára, vytiahol z držiaka na stene horiacu fakľu a dal sa zostupovať po schodisku do podzemia radnice.

Stein ticho klial, lebo ho na schodoch rozbolelo koleno, kedysi zranené tureckým šípom. Barbarič si už čoskoro pritisol k nosu navoňanú vreckovku. Z podzemia stúpal prenikavý zápach a kapitán a notár čoskoro zistili príčinu.

Miestnosť, do ktorej zostúpili, slúžila ako mučiareň. Na škripci, dereši a rôznych kladách, hákoch či reťaziach rozoznali fľaky zaschnutej krvi. Najhorší smrad sa však šíril z niekoľkých kobiek za zamrežovanými klenutými portálmi.

Dozorca posvietil fakľou do jednej z ciel.

„Ty tam!“ vyštekol. „Máš návštevu!“

Z kúta sa neochotne zdvihla vyziabnutá postava a podišla k mreži. Mihotavé svetlo odhalilo úzku, smrteľne bledú tvár lemovanú dlhými čiernymi vlasmi.

„Dlho sme sa nevideli, seržant,“ oslovil väzňa Stein. „Vy ale vyzeráte!“

„Prišli sme vám pomôcť,“ prikročil bližšie aj Barbarič. „Vieme, prečo vás mestská hliadka zatkla, ale to je ich verzia príbehu. Teraz to potrebujeme počuť od vás. Skúste si spomenúť na niečo, čo vás na súde zachráni pred katovým mečom.“

Seržant Bohdan Jaroš sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať:

„Vždy som myslel, že všetko sa dá vysvetliť zdravým rozumom. Ešte aj zjavenia mŕtvych. Ale tentokrát som v koncoch. Keď som počul z toho domu krik, búchanie a rozbíjanie, myslel som, že tam došlo k násilnému činu. Nebola to pravda. V izbe kričala rodička a bola pri nej dáka popletená babica. Keď som vošiel, polica bola zvalená na zemi, všetok riad roztlčený, babica horekovala nad rozbitou misou a vodou na zemi a rodička mala naozaj ťažkú chvíľu. Vtedy som mal odísť. Ale keďže som po svojom uzdravení sľúbil Bohu, že budem robiť dobré skutky, ostal som, že možno budem užitočný. Ale asi to Boh odo mňa nechcel… Rodička ešte párkrát prenikavo zavrieskala a vtedy to začalo. To, čo sa narodilo, nebolo dieťa… Bol to diablik, naozajstný malý ancikrist. Čierne chlpy pokrývali celé telo a z úst trčali zuby. Babica zvrieskla ešte hlasnejšie a chcela ho hodiť na zem. Vytrhol som jej ho z rúk, úplne bezmyšlienkovite. Babica vyletela von s krikom, že je to prekliaty dom a prekliata žena, čo obcovala s diablom.“

„A ďalej?“ naliehal Barbarič. Stein zostal verný svojmu menu a pripomínal kameň.

„Rodička krvácala. Oddelil som dieťa od pupočnej šnúry, položil ho na lavicu a pokúsil som sa ženu zbaviť lôžka. Nepodarilo sa. Bolo jasné, že za tento pôrod zaplatí životom. A tak sa aj stalo. Neviem, či bola prekliata alebo nie, ale sám som sa v tej chvíli cítil zatratený. Žene som zatlačil oči a rozhodol som sa dieťa pokrstiť, ale sotva som povedal „krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha svätého“, zrejme prišiel jeho pravý otec, pretože sa mi naraz len zatmelo pred očami a porúčal som sa k zemi. Prebrala ma až mestská hliadka, ktorá si po svojom vysvetlila, prečo som pri mŕtvej žene s rukami od krvi. Dieťa zmizlo. Asi je už v pekle a ja ho budem nasledovať,“ fatalisticky skončil Jaroš. „Bolo mi treba dobré skutky robiť?“

*

Barbarič rýchlo zvládol schody nahor z temnice.

„Kde nájdem veliteľa mestskej hliadky?“ zrúkol na prekvapeného drába. Ten rýchlo ukázal smer a pratal sa rozkatenému Barbaričovi z cesty.

Zato veliteľ si po nose brnkať nedal. „Do toho vám naozaj nič nie je, v ktorom dome v meste sa dnes narodili deti. A nie som farár, aby som sa o to staral. Ten váš seržant odvisne a bude rád, že len to. Za vraždu a paktovanie s diablom by ho mohli aj zaživa upáliť.“

*

Barbarič bez väčších ťažkostí našiel dom, odkiaľ odviedli Jaroša. V tmavej kutici stále ležala mŕtva žena, očividne jej nemal kto kresťansky poslúžiť do hrobu. Krv už zaschla. Nielen na zemi a na posteli, ale aj na lavici, kde malo ležať diabolské dieťa. Domy v susedstve boli prázdne. Bolo to čudné, lebo mesto bolo malé, prečo by takto plytvali strechami nad hlavou?

Za rohom chytil šarvanca, ktorý mu za drobnú mincu rád porozprával, prečo v „Strigônskej“ uličke nikto nebýva. Vraj ju donedávna obývali samé bosorky, ale richtár ich dal vyhnať z mesta. Prečo nezobrali so sebou aj tú, čo tam leží mŕtva, nevedel. Že to možno bola ešte horšia bosorka ako tie ostatné, to už Barbarič pustil jedným uchom dnu, druhým von. Zvon lumpov mu pripomenul, že dnes už nič nevypátra, takže sa pomaly vrátil do hostinca.

Stein sedel nad poslednou holbou a vyzeral ako smútiaci pozostalý na chudobnom pohrebe.

„Do čoho sa to ten Bohdan zaplietol,“ vzdychol. „Vždy som mu hovoril, že sa má vyspovedať zo svojho starého hriechu, inak to bude príčinou jeho zatratenia. Ale aby sa ešte za živa s diablom paktoval…“

Barbariča prešla chuť aj na večeru aj na reči. Na pol úst zašomral dobrú noc.

*

Nebola dobrá. Celú noc sa prevaľoval v posteli a keď zdriemol, tak do desivých snov o pekle, krvi a mŕtvych deťoch.

Ráno sa javilo múdrejším večera. Richtár mu pomerne ochotne porozprával o čarodejniciach zo Strigônskej uličky, ktoré boli predtým uznávané ako vedmy, ránhojičky a babice, ale pred pár týždňami ich pre čarovanie vyhnali z mesta.

„Kiahne sme tu mali. Ľudia zomierali ako muchy. Len tieto ježibaby ostali všetky zdravé, hoci sa o chorých starali. Povedali, že použili hnis z kráv, ktoré mali kiahne a to ich chráni proti nákaze. A odvtedy začali kravy krv dojiť! Ja viem, mali sme ich dať svätej inkvizícii, ale keď pri tej nákaze toľkým pomohli, tak sme ich len vyhnali z mesta.“

Barbarič sa vrátil do Strigônskej uličky. Stalo sa to, čo šípil. Izba bola uprataná, mŕtva ležala v posteli akoby spala a v rukách mala kytičku poľných kvetov. Strigy sa pod rúškom tmy vrátili, aby svojej sestre naposledy poslúžili. Predpokladal, že sa vrátia ešte raz.

Stein už vyzeral lepšie. „Poslal som Jarošovi kňaza, nech uľahčí svojej duši, viac preňho urobiť nemôžeme,“ povedal odovzdane.

„Ale môžeme,“ oponoval Barbarič. V skratke vysvetlil Steinovi svoj plán. Kapitán neochotne prisvedčil. „Ženské sú koreňom každého zla,“ zašomral, ale neodmietol.

Striehnuť v noci v tmavej izbe s mŕtvou čarodejnicou nablízku nebolo pre starého vojaka až tak nepohodlné ako pre nevyspatého Barbariča. Hlava mu padala, oči sa lepili. Ale keď po polnoci počuli kroky a vrznutie dvier, vyskočili obaja rovnako rázne.

Žena, ktorá vošla, nevyzerala ako bosorka. Bola staršia, vlasy pod čepcom mala už riadne postriebrené, šaty mala čisté, krok rázny. A asi videla v tme.

„Čo tu robíte? Prečo nás nenecháte aspoň po smrti na pokoji? Chcete ju zobrať a zakopať za múrom cintorína? Nedám vám ju. Pochovám ju v lese, aby ostala s nami.“

Barbarič zdvihol lampáš. Nemýlil sa, nápadne sa s nebohou podobali. Pokrútil hlavou.

„Nemyslím si, že tu ide o bosoráctvo. A nechcem vám brániť v poslednej kresťanskej službe vašej dcére. Ale niekomu, kto je blízky nám, ide o život. Seržanta Jaroša obvinili z vraždy.“

Žena sa zarazila. „Ten mládenec predsa nikoho nezabil. Chcel pomôcť, to môžem dosvedčiť.“

„Dosvedčiť?“ nechápavo sa opýtal Stein. „Vy ste tu boli?“

„Áno, niečo mi hovorilo, že mám prísť, že sa deje niečo zlé, krv nie je voda.“

„Prečo ste udreli Jaroša?“

„Neudrela, už ležal na zemi.“

„A čo to diabolské dieťa?“

„Niečo za niečo, páni. Vy mi pomôžete pochovať dcéru a ja skúsim zachrániť toho mládenca.“

Takú dohodu si celkom nepredstavovali, ale prikývli.

*

Kára s mŕtvou vŕzgala dolu Strigônskou uličkou, cez malú nestráženú fortňu z mesta do polí. Už sa brieždilo, keď žena zastala. „Tu ju uložíme na večný spánok,“ povedala.

Barbarič sa viac-menej dobrovoľne chytil lopaty. Ak to Jaroša zachráni, vykope aj päť hrobov, hlavne v tejto mäkkej lesnej pôde.

Naraz začuli detský plač. Obzreli sa za ním a za stromami zazreli malý drevený domček. Stein k nemu bez otáľania zamieril, sám nevedel, či je to túžba vidieť pravého diabla alebo strach o dieťa. Žena šla s ním a pokojne mu otvorila dvere. V kolíske ležalo čiernovlasé dievčatko s čiernymi obrvami a práve sa intenzívne domáhalo jedla.

Stein ostal stáť ako prikovaný. Kde je ten diabol s čiernou srsťou a ostrými zubami, ktorého videl Jaroš a ktorý ho udrel po hlave?

Žena sa smutne usmiala. „Chlapi. Keď vy rozhodujete o svete, tak to tu aj tak vyzerá. Tie nadbytočné vlásky novorodencovi za pár dní vypadajú a niektoré dieťa sa rodí so zúbkami. Babica mu ich vyberie, aby nehrýzli dojku, ale odkiaľ by ste to vy vedeli. Všetko dnes rozpoviem richtárovi. Uverí mi. Opatrovala som mu ženu a syna pri kiahňach a obaja prežili. A tomu mládencovi na tú padúcnicu pošlem dáke bylinky. Niekedy pomáha valeriána.“

Stein zobral dieťa na ruky. „A je pokrstená? Seržant to nestihol.“

„Ešte nie, nevedela som pre ňu nájsť správne meno.“

Barbarič vo dverách zdúpnel. Nikdy nevidel Steina takto dojatého. Kapitán urobil dieťaťu krížik na čelo a povedal: „Bohdanka, ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého“.

Ilustrácia: Martina Zrostlíková