Fantasy (fantázia) a dobrodružstvo

Tento rok bol pre mňa zatiaľ pomerne „nekoncertný“. Dream Theater vo Viedni v januári. To bolo až do konca júna všetko. Niežeby nebolo kam chodiť. Koncerty ako lusk, kam sa človek obzrie. Ale holt, zamerali sme sa na rodinné hodnoty :)

Avšak, odtiaľ-potiaľ. Keď vám dôjde zahrať celá žijúca zostava z albumu Human, takmer rovno pod okná, to sa ignorovať jednoducho nedá. Ale poďme na to poporiadku. Popravde, moja návšteva koncertu bola, až do poslednej chvíle, neistá. Napokon, ako všetko v rodine s tromi malými deťmi. Ale dúfal som silno – oboch starších chalanov som osprchoval, nachystal na spanie a pevne veril, že manželka dojde z mesta včas (aby to všetko nemusela robiť ona, s tretím príveskom na rukách). Napokon došla v takom hraničnom čase, keď som si ešte povedal, že stojí za to to ešte skúsiť. Tak som rýchlo skočil do koncertného úboru, vymenili sme si vo dverách kľúčové informácie o aktuálnom stave ratolestí a krátko nato, môj motorový nákupný vozík (Seat Ibiza 1.2 12v) prešiel skúškou odolnosti a niekoľkými „losími“ testmi (vyhýbacie manévre vo veľkej rýchlosti).

Ale podarilo sa. Hlavne vďaka tomu, že Trenčania Depresy mi kúpili dostatok času (nevedel som, že budú hrať). Pritom, zrejme aj oni začali neskôr ako mali, lebo aj z ich setu som videl ešte také 3–4 kusy a to som mal pocit, že meškám aspoň trištvrtehoďku. Svoj set odohrali so cťou a s chuťou (napríklad výbornú Lunar Spell). Vesper využíval celý hlasový register a žánrovo toto vystúpenie celý večer pekne spestrilo. Ale pri všetkej úcte, voči tomu, čo malo prísť, to bolo proste „len“ kvalitné rozohriatie.

Po krátkom prispôsobení pódia nastúpila kanadská legenda Gorguts s Patricom Hamelinom za bicími (John Longstreth sa už opäť naplno venuje jeho domovskému spolku Origin). Odkedy som ich posledne videl (2–3 roky?), Lucova hriva je opäť o niečo šedivejšia a s okuliarmi na nose začína pripomínať nejakého deathového praotca/kmeťa – zato poriadne charizmatického. V prvej, dlhšej časti setu sa hralo z aktuálneho Colored Sands, pekne v rade jeho prvé štyri skladby a k tomu ešte posledná Reduced to Silence. Potom prišli na rad pripomienky časov minulých, z ktorých ma potešila hlavne mocná Orphans of Sickness. Zloženie setu podľa mňa výborné, mali sme možnosť vypočuť si všetky polohy Gorguts. Od ponurých prechádzok močaristými pláňami, ako od pána Poea, až po šialené vyvádzanie samotného Cthulhu, pri ktorom vládnu (jazykom moderátorov TV správ) podmienky nezlučiteľné so životom. Už počas vystúpenia Gorguts sa začalo pomerne zdravo moshovať, toto sa však malo čoskoro ešte poriadne vystupňovať.

Keď došla na pódium posledná formácia, publikum nenechalo nikoho na pochybách, kto je hlavným dôvodom pomerne početnej návštevy v tento večer. Po Gorguts už bola atmosféra poriadne vypeckovaná a všetky ruky išli okamžite nahor už vtedy, keď si manažér Eric Greif prišiel odfotiť vriace publikum. A potom kapela – už prvý vizuálny kontakt bol zaujímavý. Reinert pribral v páse, Masvidal v bicepsoch a DiGiorgio vo vlasoch. K tomu náhrada Schuldinera – mladý koncertný gitarista Cynicu Max Phelps, ktorý je s trochou fantázie takou svalnatejšou verziou samotného Chucka. A keď k tomu pridal ten charakteristický postoj, vokálny prejav a držanie gitary…priznám sa, skoro mi padla sánka, keďže tento element som nečakal. Či už bol do takmer-imitácie vmanévrovaný, alebo nie, pôsobil v tej úlohe veľmi isto a v niekoľkých momentoch som mal dojem, že som sa vrátil o 20 rokov naspäť a dívam sa na samotnú ikonu death-metalu. Veď si sami porovnajte fotky: http://www.metalsucks.net/…013-will-be/ Toto výrazne posilnilo nostalgický aspekt koncertu a v istej chvíli som začínal byť až sentimentálny. Tento moment som však spoľahlivo rozbil vo výživnom moshpite. Sentimentalita je totiž posledná emócia, ktorú si chcem s touto kapelou spájať.

Setlist bol fantastický a s ohľadom na zostavu nie je náhodou, že sa opieral hlavne o skladby zásadného albumu Human. Bol poňatý takmer encyklopedicky a hrali sa fláky z každého albumu, okrem Individual Thought Patterns. Trapped in the Corner, či Destiny by síce určite potešili, no nemôžme mať všetko. Takže počnúc odzemkom Zombie Ritual a končiac eposom Spirit Crusher sme zmapovali celých 11 rokov najaktívnejšieho obdobia Death. V podstate odznelo 14 skladieb, ktoré však išli v 12-tich trackoch. Leprosy a Left To Die boli spojené v akomsi dvojbloku, takisto ako Spiritual Healing a Within the Mind. Účel tohto spojenia mi nie je celkom jasný (tieto skladby nenadväzujú ani na pôvodných albumoch), ale keďže mám pocit, že boli o niečo krátené, zrejme sa šetrilo na čase, čo je tak trochu na škodu. Ale zase radšej, ako ich nepočuť vôbec. Pull the Plug na záver bol trochu diskutabilný výber, ale výraznú slabinu tento set naozaj nemal.

Bolo celkom zábavné, že po sedem, či osemstrunovom basovom inštrumente ekvilibristu Colina Marstona z Gorguts sa DiGiorgio vytasil s očesanou trojstrunovou basou. Avšak vo veľmi pôsobivom (a poriadne dlhom) basovom sóle ju na chvíľu vymenil za 6-strunovú bezpražcovú beštiu, ktorú vyžmýkal naplno a ukázal, že je pravým majstrom svojho remesla. On mal na starosti aj komunikáciu s publikom a cez jeho ležérnu nedbalosť vyžarovala naozajstná radosť. Na pomoc si pribrali aj hostí, myslím, že na Cosmic Sea Reinerta vymenil Grossmann z nemeckej Obscury a potom od Crystal Mountain sa k nim pridal aj Steffen Kummerer, ktorý na dve skladby vymenil Maxa. Steve im samozrejme nezabudol vyhodiť na oči futbalové víťazstvo Nemecka nad USA toho večera. Hostia sa však nedali rozptýliť a podali pôsobivý výkon, veď napokon sú na hudbu od Death špecialisti. Táto minirošáda bola príjemným spestrením a poctivým vzdaním holdu veľkej legende. Bolo vidieť, že protagonisti si svoje vystúpenie užívajú – Masvidal poskakoval, tancoval, Reinert so Steveom žiarili ako slniečka a Max proste hral Chucka.

Čerešničkou na tejto mega-torte bol Luc Lemay, ktorý po vystúpení sám obsluhoval svoj stánok s merchom a každý kto chcel, si s ním mohol podebatovať, alebo sa s ním odfotiť. To sa naozaj nedalo nevyužiť. Luc bol veľmi bezprostredný, rozdával úsmevy na všetky strany a energickým podaním ruky drvil záprstné kostičky nebohých fanúšikov. Na webe vidieť námietky rôznych odborníkov, že Death bez Chucka už nie je to čo býval. No ďakujem za informáciu, to je mi jasné aj bez ich „prekvapivého“ vyjavenia. Ale ak chcem vidieť a počuť tieto skvelé skladby naživo, toto je zostava, ktorá ich má hrať. A to si píšte, že ich naživo vidieť chcem a že to stojí za to! V tento nezabudnuteľný večer som si splnil veľký sen a splatil starý dlh.

Vydalo? Čo ty na to?

Fakt? Já zatím narazil spíš na negativní ohlasy…

Odkáž negatívnym ohlasom, nech sa poriadne započúvajú ;) Fakt je to už dávno, čo ma Vader tak bavil. Aj keď Morbid Reich nebol nejak zlý, ale bolo to proste viac toho istého, čo tu už bolo – na Tibi je to práve tým, že sa nebáli trochu experimentovať (v rámci možností Vaderovského konzervatívneho prístupu). Akoby tvorili s väčšou chuťou. Okrem klasických ultra-nákladov ako Light Reaper, alebo Worms of Eden tu teda nájdeme aj epickejšie kusy s vydarene vybudovanou atmosférou (The Eye of the Abyss) a asi najprekvapivejší, ale extrémne vkusný Hexenkessel, ktorý ma na štarte odpálil temnejšou verziou takmer Dream Theatrovského intra. Ale snáď som vás nepomýlil – celý album je poriadne prísna nakladačka, tak ako ju máme radi. No tentokrát s umne dávkovanými prekvapeniami navyše. A na bonusovom remaku Des Satans Neue Kleider som sa vyslovene zasmial (v dobrom). Vader si u mňa potvrdil pozíciu srdcovky (a tentokrát určite nie z nostalgie).

Inak, neviem či ste zaregistrovali novinku od poľských titanov, ale Tibi et Igni je snáď ich najlepší zásek od dôb (dávno minulých) albumu Litany.

Konečná, dovi dopo. Už na prvé počutie mi to vybilo poistky. Bál som sa, že budú recyklovať Great Mass, ale ani náhodou.

A já jsem zatím docela rozpačitý neb na první poslech mně tam nezaujalo nic :-( Což mně štve, protože Septici jsou mojí srdcovkou a nikdy jsem nepochyboval, na rozdíl od jiných, kteráže grupa je nejlepší pod řeckým sluncem :-) Rozhodně je to lepší než Velká mše, ale…něco mi tam chybí. Třeba takový monstrózní otevírák, jako byl na Communionu Lovecraft´s Death. Prostě jsem čím dál tím víc přesvědčen, že kapele by prospěl po dlouhé době výlet trochu jiným směrem, tak jako na geniálním albu Revolution DNA.

Nicméně při pročítání recenzí na Titan na různých webech jsem v jedné z diskuzí narazil na doporučení na další řeckou bandu a tam jsem byl naopak mile překvapen. AENAON – Extance, na Metal Archives takto zaškatulkován jako progresivní black, ale tak černě bych to neviděl :-) Je to prostě typicky řecké, tak jako ouzo, poctivý jogurt nebo Rotting Christ. Hlavně mně dostává do kolen časté a především skvělé použití saxofonu, který v té temnotě skvěle doplňuje výsledný dojem. Koneckonců, když ho mohou používat Solefald nebo Ihsahn, tak na tom zapojení saxíku do metálu něco bude. Opravdu vřele doporučuji všem, komu se líbi výše zmiňované řecké klasiky.