Písačky s Jarošom: 1. miesto - Ivana Molnárová-Dubcová

V literárnej súťaži Červenákove písačky zábavné, usporiadanej vydavateľstvom Slovart a kníhkupectvom Martinus pri príležitosti vydania siedmej knihy prípadov kapitána Steina a notára Barbariča Anjel v podsvetí, mali účastníci za úlohu nadviazať na krátky úvod a vymyslieť minipoviedku, aké problémy priviedli seržanta Bohdana Jaroša do väzenia. Na 1. mieste sa umiestnila Ivana Molnárová-Dubcová. Tu je jeho poviedka:

JAROŠOVA ŠLAMASTIKA

„Tadiaľto, ctení páni,“ zahundral dozorca žalára, vytiahol z držiaka na stene horiacu fakľu a dal sa zostupovať po schodisku do podzemia radnice.

Stein ticho klial, lebo ho na schodoch rozbolelo koleno, kedysi zranené tureckým šípom. Barbarič si už čoskoro pritisol k nosu navoňanú vreckovku. Z podzemia stúpal prenikavý zápach a kapitán a notár čoskoro zistili príčinu.

Miestnosť, do ktorej zostúpili, slúžila ako mučiareň. Na škripci, dereši a rôznych kladách, hákoch či reťaziach rozoznali fľaky zaschnutej krvi. Najhorší smrad sa však šíril z niekoľkých kobiek za zamrežovanými klenutými portálmi.

Dozorca posvietil fakľou do jednej z ciel.

„Ty tam!“ vyštekol. „Máš návštevu!“

Z kúta sa neochotne zdvihla vyziabnutá postava a podišla k mreži. Mihotavé svetlo odhalilo úzku, smrteľne bledú tvár lemovanú dlhými čiernymi vlasmi.

„Dlho sme sa nevideli, seržant,“ oslovil väzňa Stein. „Vy ale vyzeráte!“

„Prišli sme vám pomôcť,“ prikročil bližšie aj Barbarič. „Vieme, prečo vás mestská hliadka zatkla, ale to je ich verzia príbehu. Teraz to potrebujeme počuť od vás. Skúste si spomenúť na niečo, čo vás na súde zachráni pred katovým mečom.“

Seržant Bohdan Jaroš sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať:

„Hodili ma do temnice, pretože som pohladkal psa.”

„A vari sa to nesmie?!“ penil kapitán.

„No… kvapkala z neho červená…“

„Vy ste ho najskôr…? Objasnite to!“

„Veď hovorím,“ Jaroš nepokojne prestúpil z nohy na nohu, „na rínku sa ku mne priplichtil pes a na boku mal namaľovaný nápis. Pohladil som ho, aby neušiel, kým sa mu lepšie prizriem.“

„Krvavý nápis?“ zháčil sa Barbarič.

„Tak sa mi to javilo. L dvadsaťdva tridsaťjeden.“

„Verše z Biblie!“

„Vedel som, že vám to napadne, kapitán.“

„Akoby nie?! Lukáš dvadsaťdva tridsaťjeden: Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu.“

Barbarič uznanlivo pískol. Hoci Bibliu pred takmer polstoročím usporiadal do veršov francúzsky učenec Robert Estienne, notár bol presvedčený, že kapitán by ich vedel odriekať aj bez tejto pomôcky.

Stein sa naklonil k Jarošovi a zúžil oči v nemilom podozrení. „Máme dočinenia s bezbožníkmi? Zvolávajú sa takto k temným rituálom?“

„Myslel som si to. Nemohol som čakať na váš návrat. Sliedil som za tým psom, či sa k nemu niekto prizná. Nakoniec zaškrabal na dvere apatieky, chodí tam pýtať jedlo…“

„U červeného raka?“ skočil mu do reči notár. Ukladal si do pamäti dôležité informácie.

„Tam. Než som vošiel, už sa k psíkovi skláňala istá dáma. Vída ho často, vraj mu isto dajaké nevydarené detiská robia prieky. Vysvitlo, že ide o pani Weberovú, domácu učiteľku slečny Alžbety Thailnkäsovej.“

„Tej…“ opäť ho prerušil notár.

„Áno, tej, Thailnkäsovci sú stále významný rod,“ potvrdil Jaroš. „Pani Weberová mala na slečnu dohliadať, kým ctení rodičia budú na krátkej návšteve vo Viedni.“

Stein sa mračil, zatiaľ sa nič nevysvetlilo. Jaroš pokračoval: „Prišla si do apatieky po ďalší šláftrunk. Zle sa jej spí. Vraj sa sama diví, kam sa nápoj tak rýchlo podel, ale minulú noc že sa jej spalo nadmieru dobre.“

„Koľkého bolo spomínanej noci?“ zisťoval Stein.

„Dvadsiateho druhého.“

Steinovo obočie sa takmer stretlo pri koreni nosa.

„Napadlo mi to isté, kapitán. Takže som sa zameral aj na druhé číslo, tridsiateho prvého. Stále mohlo ísť o citát z Biblie, no mohol to byť aj dátum. A tak som včera čakal neďaleko domu slečny Alžbety. Len čo sa zotmelo, zjavil sa pri jej bráne mladý muž. Prekvapil som ho a riadne vyspovedal. Vypadlo z neho, že odkazy sú od slečny. Pes sa pravidelne túlal po rínku a pribehol ku každému, kto mu niečo podhodil. Stačilo ho odchytiť, napísať odkaz odvarom z repy, ktorý čo-to vydrží – takže nie krv – a čakať, kedy mladík psa nájde. L dvadsaťdva, tridsaťjeden znamenalo, že bez rodičov bude len v tieto dni.“

„A to je všetko? Milostná schôdzka?“ zamrmlal Stein.

„Veru, žiaden diabolský spolok.“

„Ale prečo trčíte v žalári?“ nevydržal Barbarič.

„Ctiteľ slečny Alžbety s ňou mal dohodnuté heslo. Keď učiteľka zaspala, potúžená nápojom, ktorý jej slečna dolievala namiesto vína, otvorila Alžbeta okno a čakala na heslo. Znelo zbavte ma tej starej čarodejnice. Bola to úsmevná pomsta bedlivej učiteľke, ale aj výhovorka, keby ich niekto pristihol. Alžbetin strýko je kňaz, mladík mohol tvrdiť, že si k nemu prišiel po radu, lebo sa cítil urieknutý, ale pomýlil si dom. Chcel som sa uistiť, či je to pravda, tak som sa postavil pod okno a vyriekol heslo.“

„A?“ pobádal ho notár.

„A vtedy sa nečakane vrátila z Viedne pani matka.“

„Ktorá je presvedčená, že ste jej sprznili dcéru a navyše ju obvinili z čarodejníctva.“

„Tak je, páni.“

„Pre lásku božiu,“ zaúpel Barbarič.

*

Notár sedel oproti slečne Alžbete. Musel ju primäť, nech matke dozná, že seržant je v celej veci nevinne. Zatiaľ neprezradil dôvod svojej návštevy – usúdil, že bude lepšie Alžbetu presvedčiť osamote. Stein teda prehodil, že by si rád obzrel pušku visiacu nad krbom vo vedľajšom salóne a pani matka mu rada vyhovela.

Keď notár so slečnou osameli, rozhodol sa odkryť jej tajomstvo a povedať heslo. Žmurkol a zahlásil: „Zbavte ma tej starej čarodejnice.“

A keď sa otočil, hľadel do rozzúrenej tváre pani matky.

*

Stein prepaľoval väzňa pohľadom. Bol by ním aj zatriasol, ale delili ich mreže. Barbarič si zúfalo tisol k nosu navoňanú vreckovku.

Napokon sa do ticha z kúta spoločnej temnice ozval Jaroš: „Nerobil som paniku, páni, pretože som vedel, že ma z tejto šlamastiky vysekáte. Ale povedzte mi, kto vyseká vás?“

Ilustrácia: Martina Zrostlíková