Písačky s Jarošom: Autor bez mena :)

V literárnej súťaži Červenákove písačky zábavné, usporiadanej vydavateľstvom Slovart a kníhkupectvom Martinus pri príležitosti vydania siedmej knihy prípadov kapitána Steina a notára Barbariča Anjel v podsvetí, mali účastníci za úlohu nadviazať na krátky úvod a vymyslieť minipoviedku na tému, aké okolnosti priviedli seržanta Bohdana Jaroša do väzenia. Táto poviedka prišla mimo súťaže, ale je zručne napísaná a plná zábavných nápadov. Autor si želal zostať v anonymite, a vzhľadom na text je to aj celkom pochopiteľné. ;-)

JAROŠOVA ŠLAMASTIKA

„Tadiaľto, ctení páni,“ zahundral dozorca žalára, vytiahol z držiaka na stene horiacu fakľu a dal sa zostupovať po schodisku do podzemia radnice.

Stein ticho klial, lebo ho na schodoch rozbolelo koleno, kedysi zranené tureckým šípom. Barbarič si už čoskoro pritisol k nosu navoňanú vreckovku. Z podzemia stúpal prenikavý zápach a kapitán a notár čoskoro zistili príčinu.

Miestnosť, do ktorej zostúpili, slúžila ako mučiareň. Na škripci, dereši a rôznych kladách, hákoch či reťaziach rozoznali fľaky zaschnutej krvi. Najhorší smrad sa však šíril z niekoľkých kobiek za zamrežovanými klenutými portálmi.

Dozorca posvietil fakľou do jednej z ciel.

„Ty tam!“ vyštekol. „Máš návštevu!“

Z kúta sa neochotne zdvihla vyziabnutá postava a podišla k mreži. Mihotavé svetlo odhalilo úzku, smrteľne bledú tvár lemovanú dlhými čiernymi vlasmi.

„Dlho sme sa nevideli, seržant,“ oslovil väzňa Stein. „Vy ale vyzeráte!“

„Prišli sme vám pomôcť,“ prikročil bližšie aj Barbarič. „Vieme, prečo vás mestská hliadka zatkla, ale to je ich verzia príbehu. Teraz to potrebujeme počuť od vás. Skúste si spomenúť na niečo, čo vás na súde zachráni pred katovým mečom.“

Seržant Bohdan Jaroš sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať:

„V utorok 2. apríla mi doručili váš list, pán kapitán, že ma očakávate aj s pánom notárom v Štiavnici. Už na druhý deň som sa vydal na cestu. Nikde som sa zbytočne nezdržiaval, ale v horách na moravsko-uhorskej hranici čerstvo nasnežilo a môj kôň bol po brodení cez záveje veľmi vyčerpaný. Po príchode do Žiliny som vyhľadal hostinec so stajňou. Zaplatil som si tam nocľah a objednal teplú večeru. Zatiaľ čo som čakal vo výčape na jedlo, upútali moju pozornosť dvaja muži, ktorí popíjali za vedľajším stolom. Hovorili totiž spolu po nemecky. Prvý bol počerný fúzatý chlap a v ruke držal fokoš. Vyrozumel som, že je to uhorský zeman Juraj Ďurčanský. Jeho tvár mi bola povedomá, ale stále si nemôžem spomenúť, kedy a kde som ho predtým videl. Druhý muž bol rakúsky obchodník s vínom Johann Asperger. Vravel, že výhodne predal všetky sudy a už zajtra ráno sa vracia do Viedne. Viac som sa nedozvedel, lebo si ku mne prisadol pripitý chlap v mojom veku. Nemal som chuť sa s ním baviť, ale on sa hneď rozrečnil. Lámanou slovenčinou mi povedal, že je taliansky murár, volá sa Gasparo Tiso a už druhý rok pracuje na stavbe paláca baróna Thurza v Bytči. Včera si zranil ľavú ruku (vyhrnul si pritom rukáv a ukázal mi obviazané predlaktie) a majster mu dal voľno. Tak to využil a odskočil si zašpásovať do žilinského nevestinca. Prstami vraj nemôže poriadne hýbať, ale tam dolu je tutto in ordine…“

„Budete nás dlho unúvať rečami o talianskom kurevníkovi?“ spýtal sa podráždene Stein.

„Prepáčte, pán kapitán,“ ospravedlnil sa seržant, „prejdem k veci. Podvečer sa prudko ochladilo a strhla sa snehová fujavica. Hostia začali odchádzať a napokon sme vo výčape zostali len šiesti: ja, Tiso, Ďurčanský, Asperger so svojim sluhom Adolfom Hiedlerom a židovský podomový obchodník Izák Gottlieb. Všetci okrem Gottlieba mali v hostinci zaplatený nocľah. Krčmár Skalka ho chcel vyhodiť do tej pľušte, lebo v Žiline sa Židia nesmú zdržiavať po zotmení. Na zemanov príhovor sa však nad ním zľutoval a nechal ho prespať v stajni.“

„V hostinci boli tri hosťovské izby,“ vysvetľoval ďalej Jaroš. „V jednej spal Asperger s Hiedlerom a v druhej Ďurčanský. V tretej som bol ja a Tiso, ktorý sa veľmi bál zlodejov. Preto zamkol dvere a kľúč si zavesil na krk. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť a zakrátko som zaspal. Ráno nás prebudili trieskaním na dvere mestskí drábi. Hneď som pochopil, že sa prihodilo niečo zlé. Na príkaz drábov sme sa obliekli a išli do výčapu. Bola tam už zhromaždená krčmárova rodina a čeľaď. Videl som aj Ďurčanského a Gottlieba. Veliteľ drábov nám oznámil, že rakúskeho obchodníka a jeho sluhu v noci zavraždili. Obaja mali hlavy rozbité na kašu. Našiel ich Skalka. Bolo mu čudné, že neprišli do výčapu, keďže chceli raňajkovať už na svitaní. Krčmár okamžite poslal svojho sluhu pre drábov, lebo vrah bol stále v hostinci.“

„Ako na to prišiel?“ spýtal sa Barbarič.

„Do hostinca vedie z ulice jediná brána a Skalka nevidel na zasneženom dvore žiadne šľapaje.“

„Dôvtipný muž,“ poznamenal Stein a zamyslene si pohladil bradu.

„Drábi dôkladne prezreli izbu, kde spali obete, ale nenašli v nej žiadne peniaze. Veliteľ im preto rozkázal, aby prehľadali ostatných hostí a ich batožinu.“

„Už vieme, že ukradnuté peniaze našli u vás,“ poznamenal Barbarič.

„Takveru, pán notár. Pri prehliadke stajne vytiahli z mojej sedlovej brašne cudzí mešec. Bolo v ňom presne 14 dukátov a 88 toliarov.“

„To je veru slušná suma,“ zašomral Stein.

„Podľa mňa sú tie čísla prekliate!“ zvolal zúfalo Jaroš. „Mešec mal na remienku medailón so svätým Urbanom, patrónom vinárov. Skalka a Ďurčanský potvrdili, že patril Aspergerovi. Drábi ma potom zatkli. Márne som im vysvetľoval, že som celú noc nevytiahol päty z postele a Tiso mi to môže dosvedčiť. Ten taliansky lump však medzitým zmizol. Aj Gottlieb sa potichu vytratil. Pritom musel najlepšie vedieť, ako sa mešec dostal do mojej brašne. V hostinci zostal iba Ďurčanský, ktorý sa zastrájal, že sa príde pozrieť na moju popravu…“

„Nuž, seržant, ocitli ste sa v poriadnej šlamastike,“ zhrnul Jarošovo rozprávanie Barbarič. „Za dvojnásobnú lúpežnú vraždu vás katov meč neminie. Ale ak je pravda, čo ste nám práve povedali, možno vás ešte dokážeme zachrániť.“

„Moja najvzácnejšia pani Magdaléna!

V poslednom liste som Vám písal, aká strašná pohroma stihla v Žiline seržanta Jaroša. Veľmi mu priťažilo, že mal so sebou katovské inštrumenty, všetci ho považovali za mimoriadne zvrhlého vraha. Bol tam našťastie krčmár Matúš Skalka, človek počestný a bohabojný. Od začiatku pochyboval o seržantovej vine a poslal do Štiavnice svojho sluhu Melichara, aby nás upovedomil o seržantovom nešťastí.

Po príchode do Žiliny som s notárom vypočul Jaroša a potom sme zašli za richtárom Mikulášom Mastihlávkom. Spočiatku sa s nami odmietol zapodievať. Zaraz však skrotol, keď som mu ukázal poverenie pána arcivojvodu. Richtár nám dal na povel mestských drábov, ktorým sme prikázali, aby našli murára Tisa a Žida Gottlieba. Taliana priviedli už o polhodinu. Drábom ten odkundes nebol neznámy. Zopárkrát sa v meste dopustil výtržností a tušili, že o takomto čase bude podľa svojho zvyku v nevestinci.

Drahá Magdaléna, v živote som stretol kadejakých oplanov, ale ani jeden nebol taký drzý ako Gasparo Tiso. Do očí nám klamal, že Jaroša nepozná, že v Skalkovom hostinci nikdy nebol a že sa vôbec nepamätá, čo robil v tú noc, keď zavraždili obchodníka Aspergera a jeho sluhu Hiedlera. Seržant ho však usvedčil, keď pripomenul, že má zranené ľavé predlaktie. Potom sa k všetkému priznal a potvrdil Jarošovu nevinu. Na kolenách nás pritom prosil, aby sme nikomu neprezradili, že bol v nevestinci. Ten darebák totiž obťažkal dcéru bytčianskeho mäsiarskeho majstra. O pár dní majú svadbu a budúcim svokrovcom nahovoril, že do Žiliny chodí na duchovné cvičenia k jezuitom. Nakoniec sa zaprisahal pri všetkých svätých, že ak sa mu narodí syn, nechá ho vyštudovať za kňaza, aby sa modlil za duše pánov Aspergera a Hiedlera a za zdravie ich dietok.

Popoludní priviedli na radnicu Žida Gottlieba. Nezapieral, že strávil osudnú noc v stajni Skalkovho hostinca. Prisahal však na mená všetkých prorokov a patriarchov, že spal ako zabitý a o ničom nevie. Ale žilinský majster kat Andrej Sidor mu rýchlo osviežil pamäť! Gottlieb sa na mučidlách priznal, že zeman Juraj Ďurčanský je vodcom zbojníckej bandy, ktorá už rok vyčíňa v okolí Žiliny. Tomu ničomnému Židovi platil, aby mu donášal správy o obchodníkoch ubytovaných v mestských hostincoch. Ďurčanský sa s nimi potom zoznámil, čosi od nich kúpil a za mestom ich nechal ozbíjať. Sám sa na prepadoch nikdy nezúčastnil. Na to je príliš prefíkaný.

Gottlieb ďalej vyzradil, že Ďurčanský mal mladšieho brata Martina, ktorého Jaroš pred dvomi rokmi obesil na hák po potlačení vzbury žoldnierov v Pápe. Juraj bol svedkom jeho popravy a prisahal, že bratovu smrť pomstí. Diabol vypočul túto ohavnú prísahu a priviedol mu do cesty seržanta, keď sa chystal ozbíjať obchodníka Aspergera. Ďurčanský vtedy zmenil plán. Zaplatil si v hostinci nocľah a presvedčil Skalku, aby nechal v stajni prespať Gottlieba. Keď zmárnil Aspergera a jeho sluhu, Žid strčil obchodníkov mešec do seržantovej brašne.

Richtár Mastihlávka bol prítomný na Gottliebovom vypočúvaní. Zastrájal sa, že Žida nechá lámať kolesom, ale majster Sidor pre neho vymyslel horší trest. Pred pár týždňami mu zomrel paholok, tak reku, nech Gottlieb nastúpil na jeho miesto. Predtým však musí byť pokrstený. Žid privolil, lebo hriešny život mu bol milší ako Mojžišov zákon. Pokrstili ho už na druhý deň, 20. apríla. Na ten deň pripadol sviatok svätého Mariana, nuž dostal meno po ňom. Stala sa vtedy jedna smiešna vec, drahá Magdaléna. Kňaz, ktorý Izáka Gottlieba krstil, bol starý a zle počul. Svoju novú ovečku preto zapísal do matriky pod menom Marian Kotleb.

Zeman Ďurčanský zrejme spravodlivému trestu unikne. Podľa Mastihávku nad ním totiž drží ochrannú ruku barón Thurzo, ktorý ho voľakde odprace, kým sa na celú záležitosť nezabudne. To je zatiaľ všetko, drahá Magdaléna. Nech Vás dobrotivý Boh opatruje.

Váš verný manžel Joachim

P.S. Odovzdajte moje pozdravy a otcovské požehnanie Johanke, Anežke a Tobiasovi.“