Písačky s Jarošom: Marián Kuropčák

V literárnej súťaži Červenákove písačky zábavné, usporiadanej vydavateľstvom Slovart a kníhkupectvom Martinus pri príležitosti vydania siedmej knihy prípadov kapitána Steina a notára Barbariča Anjel v podsvetí, mali účastníci za úlohu nadviazať na krátky úvod a vymyslieť minipoviedku na tému, aké okolnosti priviedli seržanta Bohdana Jaroša do väzenia. Marián Kuropčák poslal poviedku, ktorá má všetko, čo príbeh z východného Slovenska potrebuje: lásku, pálenku aj krčmovú bitku. Nie nevyhnutne v tomto poradí. :)

JAROŠOVA ŠLAMASTIKA

„Tadiaľto, ctení páni,“ zahundral dozorca žalára, vytiahol z držiaka na stene horiacu fakľu a dal sa zostupovať po schodisku do podzemia radnice.

Stein ticho klial, lebo ho na schodoch rozbolelo koleno, kedysi zranené tureckým šípom. Barbarič si už čoskoro pritisol k nosu navoňanú vreckovku. Z podzemia stúpal prenikavý zápach a kapitán a notár čoskoro zistili príčinu.

Miestnosť, do ktorej zostúpili, slúžila ako mučiareň. Na škripci, dereši a rôznych kladách, hákoch či reťaziach rozoznali fľaky zaschnutej krvi. Najhorší smrad sa však šíril z niekoľkých kobiek za zamrežovanými klenutými portálmi.

Dozorca posvietil fakľou do jednej z ciel.

„Ty tam!“ vyštekol. „Máš návštevu!“

Z kúta sa neochotne zdvihla vyziabnutá postava a podišla k mreži. Mihotavé svetlo odhalilo úzku, smrteľne bledú tvár lemovanú dlhými čiernymi vlasmi.

„Dlho sme sa nevideli, seržant,“ oslovil väzňa Stein. „Vy ale vyzeráte!“

„Prišli sme vám pomôcť,“ prikročil bližšie aj Barbarič. „Vieme, prečo vás mestská hliadka zatkla, ale to je ich verzia príbehu. Teraz to potrebujeme počuť od vás. Skúste si spomenúť na niečo, čo vás na súde zachráni pred katovým mečom.“

Seržant Bohdan Jaroš sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať:

„Na nič sa nepamätám, teda skoro na nič. Odkedy som sa prebral, mám to v hlave nejasné a roztrúsené. Ani neviem, či je to vypitou pálenkou, alebo tým, ako mi po gebuli tancovala pažba karabíny, keď ma zatýkali.“ Nasilu sa uškrnul a hánkou si trel boľavé miesto na temene hlavy. „Ešte že drábi prišli včas, lebo by som bol tých šupasníkov vyvrhol ako teľce.“

„To by vám už nebolo pomoci,“ hneval sa Stein. „Radní páni sedia tu – zopár schodov vyššie. A ako som počul, veľmi sa s väzňami nebabrú.“

„A nemajú nás tu radi – teda hlavne Steina,“ škeril sa Barbarič spod svojej navoňanej vreckovky.

„Protestantské mesto, protestantské nálady,“ šomral Stein. „A vy ste to korunovali tým, že vás zatkli. Čert aby vás, seržant…“

„Nejde mi do hlavy, že chlap ako vy, tvrdý ako klinec do rakvy, sa dal takto nachytať,“ usmieval sa notár. „Popravde, už sme za tými chumajmi boli, no z toho, čo nám cez štrbavé zuby a rozbité gamby porozprávali, veľmi múdri nie sme. Len že bolo všetko najprv v najlepšom poriadku a neskôr sa to – ich slovami – celé skurvilo.“

„Prišli ste do šenku a sadli si k nim,“ nadviazal Stein. „Slopali ste ako dúha. A keď už ste boli všetci ako snopy, ste ich bez jediného slova zmlátili. Vraj netušia, prečo. Potom prišla mestská hliadka.“

Jaroš sa škriabal na ľavej lopatke – čosi ho tam svrbelo. „Aké sú obvinenia? A aký bude trest?“

„Pokus o vraždu, ublíženie na zdraví, rušenie nočného kľudu,“ vyratúval Barbarič, ale Stein len gúľal očami.

„Bohdan,“ prihovoril sa seržantovi takmer otcovsky, „nebojte sa – tým mamľasom sme sľúbili po dve zlatky, ak sa spakujú a stiahnu obvinenia, ďalšie dve krčmárovi za rozbitý stôl a ušlý zisk, keďže musel zavrieť ešte pred pivným zvonom. Je to najlepšie a najjednoduchšie riešenie.“

„Všetko vám vrátim,“ odvetil Jaroš. Strážca neochotne odomkol mreže jeho kobky a seržant sa vybral hore schodmi za Steinom a najmä Barbaričom, ktorý sa čím skôr porúčal na čerstvý vzduch. Ako sa blížili k východu a na vlhké kamenné schody dopadalo čoraz jasnejšie svetlo, rozsvecovalo sa aj v Jarošovej hlave.

Prišiel do srdca Šariša týždeň pred svojimi spoločníkmi. Veľavážený notár Matej Barbarič a slovutný kapitán Joachim Stein – vyslanci koruny, postrach zločincov a pravá ruka rakúskeho arcivojvodu Mateja Habsburského, boli vyslaní do Eperieša preveriť protihabsburgské nálady. Samozrejme, všetko pri tichosti; oficiálne boli na kontrole opálových a soľných baní v Hornom Uhorsku. „Tomu uverí len ten, čo má namiesto mozgu kravské lajno,“ hodnotil Barbarič, keď čítal poverovací list od arcivojvodu.

Jarošova úloha bola jednoduchá: Vysedávať po krčmách, počúvať, o čom sa hostia rozprávajú a informovať o intenciách proti majestátu. Päť večerov sa nedozvedel skoro nič, o čom by mohol poreferovať kapitánovi a notárovi. Nevadilo mu to, pivo tu mali výborné a luteráni pôsobili skôr ako ovce a nie vlci, ktorí by chceli prehrýzť tepny Habsburgovcov. Jediné, čo omieľali dookola, boli problémy pri oprave svätostánku na námestí a obdiv nad novými sochami anjelov, ktoré vyhotovil akýsi rezbár z Levoče. Nič mimoriadne.

Šiesty večer Jaroš zablúdil do „KORUNY“, krčmy pre prostý ľud. Na pivo chuť nemal. Prisadol si k dvom indivíduám a objednal si trúnok z jahôd – miestnu špecialitu. Po prvom kalíšku slastne privrel oči. Pálenka nebola bohvieaká, no aróma jahôd – presne tak voňali vlasy jedinej osoby, na ktorej mu naozaj záležalo. Johanky Steinovej, kapitánovej dcéry. Keď Jaroš zavrel oči, cítil ju. Nebola stovky míľ ďaleko v panskom dome v Trutnove – bola tu, pri ňom. So zakaleným pohľadom si rýchlo objednal ešte jeden. Pozornosť hostinského si vynútil dukátom, ktorý ledabolo hodil na stôl. Jeho prísediaci videli zlatku za útratu a zbystrili pozornosť. Hľadali mecenáša a preto sa s ním dali do reči. Jaroš zas myslel na svoje poslanie a tak v nádeji, že si vypočuje niečo zaujímavé, vypili tých kalíškov viac, ako je Bohu milé. Rozprávali mu, že sú umelci a vedia kresliť ihlou na kožu obrázky. On rozprával o Johanke. Vypil toľko, že upadol do mrákot. Keď sa prebral, mal košeľu dole a jeden z tých dvoch ho držal na stole. Druhého mal za chrbtom. “Skurvení sodomiti!“ nazdal sa. Prvého zrazil úderom do tváre na zem, druhého kopol do brucha, až tresol hlavou o kamennú stenu. Tiekla krv, chlapi revali a Jaroš už chystal tesák. Vtom za sebou začul rýchle kroky, no nestihol sa ani otočiť a zacítil úder do hlavy. Precitol až v kobke, kde ho našli jeho spoločníci.

Vyšli pred radnicu. Stein Jaroša šikoval rovno ku gápľu, ktorým sa ťahala voda pre kone.

„Opláchnuť sa, nech nesmrdíte na sto honov a hajde preč z tejto diery,“ zavelil a oprel sa do tiahla pumpy. Jaroš si vyzliekol košeľu.

„Doriti!“ Barbarič sa rozosmial, až mu spadli okuliare. „Až teraz ste v riadnej šlamastike!“

Stein zízal na Jarošovu ľavú lopatku, kde svietilo ihlou a atramentom namaľované srdce s písmenom uprostred.

Stálo tam „J“.

Ilustrácia: Martina Zrostlíková