Písačky s Jarošom: Peter Hlinický

V literárnej súťaži Červenákove písačky zábavné, usporiadanej vydavateľstvom Slovart a kníhkupectvom Martinus pri príležitosti vydania siedmej knihy prípadov kapitána Steina a notára Barbariča Anjel v podsvetí, mali účastníci za úlohu nadviazať na krátky úvod a vymyslieť minipoviedku na tému, aké okolnosti priviedli seržanta Bohdana Jaroša do väzenia. V poviedke Petra Hlinického sa seržantovi takmer stalo osudným, že sa pustil do súboja so Steinom a Barbaričom. Ale čo mal robiť, keď tí dvaja boli únoscovia a kupliari? Alebo to bolo všetko úplne inak?

JAROŠOVA ŠLAMASTIKA

„Tadiaľto, ctení páni,“ zahundral dozorca žalára, vytiahol z držiaka na stene horiacu fakľu a dal sa zostupovať po schodisku do podzemia radnice.

Stein ticho klial, lebo ho na schodoch rozbolelo koleno, kedysi zranené tureckým šípom. Barbarič si už čoskoro pritisol k nosu navoňanú vreckovku. Z podzemia stúpal prenikavý zápach a kapitán a notár čoskoro zistili príčinu.

Miestnosť, do ktorej zostúpili, slúžila ako mučiareň. Na škripci, dereši a rôznych kladách, hákoch či reťaziach rozoznali fľaky zaschnutej krvi. Najhorší smrad sa však šíril z niekoľkých kobiek za zamrežovanými klenutými portálmi.

Dozorca posvietil fakľou do jednej z ciel.

„Ty tam!“ vyštekol. „Máš návštevu!“

Z kúta sa neochotne zdvihla vyziabnutá postava a podišla k mreži. Mihotavé svetlo odhalilo úzku, smrteľne bledú tvár lemovanú dlhými čiernymi vlasmi.

„Dlho sme sa nevideli, seržant,“ oslovil väzňa Stein. „Vy ale vyzeráte!“

„Prišli sme vám pomôcť,“ prikročil bližšie aj Barbarič. „Vieme, prečo vás mestská hliadka zatkla, ale to je ich verzia príbehu. Teraz to potrebujeme počuť od vás. Skúste si spomenúť na niečo, čo vás na súde zachráni pred katovým mečom.“

Seržant Bohdan Jaroš sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať:

„Stalo sa to včera pred zotmením. Šiel som dolu do dediny, do hostinca U Sokola. Sadol som si k stolu s korbeľom piva a už som chcel piť, keď ma upútali dvaja honosne oblečení muži, vrtiaci sa okolo krásnej panny Kataríny, dcéry konšela Chmúrneho. Mal som z nich zlý pocit. Načúval som. Ten urastenejší jej čosi šepkal do ucha. Smiala sa a nežne ho držala za ruku. Ach, Stein, ste vážne hrdina! rozplývala sa. Potom sa obrátila k druhému – nízkemu a chudému, a toho oslovila Barbarič. Len tak ma trhlo. Nechal som korbeľ na stole a podišiel k šenkárovi. Ten mi povedal, že prišli len poobede, chvíľu pred Katarínou. Predstavili sa ako kapitán Joachim Stein a notár Matej Barbarič. Sadli si ku Kataríne a takto sa s ňou zbližovali. Dal som šenkárovi mincu, aby o mne pomlčal, a čakal som. Mohol som tým podvodníkom hneď jednu vraziť, ale čo ak by som tým ohrozil aj pannu? Tak som ich len pozoroval. Čoskoro chcela ísť domov, aby sa vrátila, než zavrú bránu. Tí dvaja navrhli, že ju odprevadia.

Sledoval som ich. Vonku nasadli na kone, Katarínu vzal k sebe do sedla údajný Stein. Najprv naozaj zamierili k mestu, ale potom náhle zmenili smer. Katarína skríkla, ale tlmene, isto jej zapchali ústa. Rýchlo som skočil na koňa. Vedel som, že tá cesta smeruje k starému, schátranému mlynu, nuž som šiel skratkou popri rieke a predbehol ich.

Koňom som im vletel rovno do cesty. Steina, ktorý držal pri sebe Katarínu, som chytil za plášť a strhol zo sedla. Žiaľ, spolu s ňou. Druhému chlapovi sa splašil kôň a zhodil ho na zem. Kataríne sa podarilo postaviť a dať na útek, ale hneď na ňu skočil údajný Barbarič, ovalil ju po hlave a omráčenú ťahal k blízkej rieke. Chcel som bežať za nimi, ale Stein ma napadol palošom, tak som tasil tesák a bránil sa. Ako sme na seba útočili, Barbarič a panna Katarína mi mizli z dohľadu.

Nebol to ľahký zápas. Niekoľkokrát som po Steinovi sekol tesákom, ale vždy ma zablokoval. Naopak, on ma zasiahol do boku, nie príliš hlboko, ale krvácalo to. Zatlačil ma do mlynice. Vnútri sme znovu skrížili čepele. Tentoraz som mu paloš vyrazil z rúk a tresol ho lakťom do nosa. V mdlobách padol na podlahu, vzal som mu paloš a zvonku na dverách zasunul závoru.

Bežal som k rieke. Muž ťahal Katarínu k uviazanému člnu. Bola už pri vedomí a bránila sa. Volala o pomoc. Dal jej facku. Mlč! Bude z teba dobrá frajla! Blížil som sa, ale bolo neskoro. Zazrel som, ako Katarína siahla falošnému Barbaričovi na pás a zmocnila sa jeho dýky. Stisol jej ruku a nahnevane ju odsotil. Padla na zem, hlavou priamo na kamene. Chlap zaklial a skočil k člnu. Vrhol som sa za ním a sekol ho tesákom do brucha. Črevá sa mu vyprázdnili do vody. Potom ho zachytil prúd a odniesol preč.

Rana na boku mi krvácala čoraz viac. Bol som slabý. Z posledných síl som sa priplazil k panne Kataríne. Vedľa nej ležala dýka. Uvidel som ranu na jej hlave a vedel, že je mŕtva. Jej a moja krv sa premiešali. Zahmlilo sa mi pred očami a kým som omdlel, začul som výkriky nejakých chlapov, asi rybárov, ktorých prilákal hluk bitky alebo Katarínin krik. Niekto z nich zavolal, že ide po hliadku.”

„A takto vás našli hajtmanovi ľudia. Raneného pri mŕtvej panne, vedľa nej dýka,“ uzavrel Barbarič.

„Nevyzerá to pre vás dobre,“ zahundral Stein.

Jaroš zdvihol pohľad. „Čo ten chlap v mlyne? Ak ešte neušiel…“

Stein pochopil a zlovestne sa mu zablyslo v očiach.

Mlyn sa topil v žiare zapadajúceho slnka. Stein odvalil závoru a otvoril dvere.

„Pustite ma von, bastardi!“ ozval sa vnútra zlostný hlas a z tmy sa vynorila hlava. „Viete, kto som? Som Joachim Stein zo Strie… preboha!“

Muž pri pohľade na Steina, Barbariča a Jaroša takmer znovu odpadol.

„Neber meno Božie nadarmo!” prebodol ho očami pravý Odyseus z Dotisu a desivo sa usmial. „A nebudeš už viac hanobiť ani moje meno, špinavec!“

Ilustrácia: Martina Zrostlíková