Písačky s Jarošom: Peter Vodička

V literárnej súťaži Červenákove písačky zábavné, usporiadanej vydavateľstvom Slovart a kníhkupectvom Martinus pri príležitosti vydania siedmej knihy prípadov kapitána Steina a notára Barbariča Anjel v podsvetí, mali účastníci za úlohu nadviazať na krátky úvod a vymyslieť minipoviedku na tému, aké okolnosti priviedli seržanta Bohdana Jaroša do väzenia. Príbeh Petra Vodičku vás zavedie do dobovej Prahy a nie je v ňom núdza o známe osobnosti.

JAROŠOVA ŠLAMASTIKA

„Tadiaľto, ctení páni,“ zahundral dozorca žalára, vytiahol z držiaka na stene horiacu fakľu a dal sa zostupovať po schodisku do podzemia radnice.

Stein ticho klial, lebo ho na schodoch rozbolelo koleno, kedysi zranené tureckým šípom. Barbarič si už čoskoro pritisol k nosu navoňanú vreckovku. Z podzemia stúpal prenikavý zápach a kapitán a notár čoskoro zistili príčinu.

Miestnosť, do ktorej zostúpili, slúžila ako mučiareň. Na škripci, dereši a rôznych kladách, hákoch či reťaziach rozoznali fľaky zaschnutej krvi. Najhorší smrad sa však šíril z niekoľkých kobiek za zamrežovanými klenutými portálmi.

Dozorca posvietil fakľou do jednej z ciel.

„Ty tam!“ vyštekol. „Máš návštevu!“

Z kúta sa neochotne zdvihla vyziabnutá postava a podišla k mreži. Mihotavé svetlo odhalilo úzku, smrteľne bledú tvár lemovanú dlhými čiernymi vlasmi.

„Dlho sme sa nevideli, seržant,“ oslovil väzňa Stein. „Vy ale vyzeráte!“

„Prišli sme vám pomôcť,“ prikročil bližšie aj Barbarič. „Vieme, prečo vás mestská hliadka zatkla, ale to je ich verzia príbehu. Teraz to potrebujeme počuť od vás. Skúste si spomenúť na niečo, čo vás na súde zachráni pred katovým mečom.“

Seržant Bohdan Jaroš sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať:

„Vybral som sa na trh. Kúsok od orloja som míňal nový hostinec. U myšiaka a sedmokrásky, A.D.1600, hlásal nápis na vývesnom štíte. Schádzajú sa tam učenci. V bruchu mi však vyhrávali cigáni, tak som vošiel. Vrava ustala a pohľady na mne viseli. Presunul som sa do zadnej časti. Bolo tam prítmie a posledný prázdny stôl. Osadenstvo sa znova začalo baviť. Objednal som si holbu piva a šošovicový prívarok s klobásou. Vedľa sedeli dvaja cudzinci. Jedli pečenú hus a hojne ju zapíjali vínom. Boli tak zabratí do rozhovoru, že si ich začal všímať celý hostinec. Hovorili po latinsky, a teda som im nerozumel, na rozdiel od ostatných. Jeden hovoril so silným nemeckým prízvukom, druhý bol zrejme z Galie, lebo Nemec ho občas oslovil Gali. Vydedukoval som, že viedli kacírske reči. Horlivo gestikulovali a občas spomenuli termín Coppernicus, pričom súhlasne prikyvovali. Padli aj slová Bruno a inquisitio. Vtedy nesúhlasne kývali hlavami, Gal dokonca buchol päsťou do stola. Určite sa bavili o Talianovi, ktorý svojho času pôsobil na Karlovej univerzite, a ktorého vo februári upálili. Pamätám si, ako tá správa pána notára pobúrila a vy, pán kapitán, ste sa naňho nahnevali, že sa zastáva šarlatána a jeho kacírskych názorov.“

Barbarič zazrel na Steina, či znova nezačne obhajovať verdikt svätej inkvizície, Jaroš však pokračoval:

„Hostinec sa vyprázdňoval, ale cudzinci diskutovali a popíjali. Gal si nasadil na nos šošovky. Pozoroval muchu, ktorá okolo nich lietala a neustále dobiedzala. Keď si sadla na stôl, zabil ju zrolovanými mapami. Odfrnkol ju a pristála mi v tanieri. Prežrel som to bez povšimnutia. Vybral som ju lyžicou a hodil na zem. Nemec poznamenal, že v Prahe sa má spodina tak dobre, že si dovolí vyhadzovať mäso z taniera. Neuvedomil si, že prešiel do nemčiny, lebo Gal sa na jeho poznámke i tak zasmial. Nečakal, že mu budem rozumieť. Vstal som, podišiel k nim a vysiakal som sa mu do čaše s vínom.“

„Čo ste spravili?“ opýtal sa neveriacky Stein.

„To nie je všetko,“ odvetil Jaroš.

„Pane na nebi, pokračujte,“ prevrátil kapitán oči.

„S nádychom sa postavil, že mi niečo povie, ale spakruky som ho udrel do tváre, že sa razom posadil. Gal na mňa ukázal prstom, tiež chcel niečo povedať, ale i on dostal facku. Vykrútilo mu hlavu, až mal šošovky na čele. Povedal som mu, že keby nimi radšej pozoroval cez okno hviezdy a nie muchy, mohli mať z toho osoh všetci.“

Barbarič sa uškŕňal za navoňanou vreckovkou. Jaroš pokračoval:

„V tej chvíli tam vtrhla mestská hliadka. Uvidela ma stáť nad tými pajácmi. Nemec smrkal krv, Gal si šúchal začervenané líce. Pristúpili k nám, ale Nemec hneď vytiahol akýsi lajster a mával ním veliteľovi pred nosom. Vysvitlo, že je to Kepler a má pozývací dekrét s pečaťou kráľa Rudolfa II.“

Barbaričovi po týchto slovách vypadla z rúk vreckovka a ani príšerný smrad ho nedonútil zavrieť od prekvapenia otvorené ústa. Stein hrubo zaklial.

„Takže ste tu za výtržníctvo a napadnutie?“ spýtal sa. Dúfal, že to nebude horšie.

„Ale čoby,“ pokračoval Jaroš. „Kepler s Galom si pobalili veci a hostinec opustili s tým, že neprišli k úhone a nechcú nič riešiť. Uvedomili si, že hliadka prišla až prirýchlo na to, aby ju privolali kvôli môjmu napadnutiu. To tie ich kacírske reči. Nemyslím si, že by sa nimi hliadka po preukázaní dekrétom zaoberala. Kepler nechcel, aby sa kráľovi donieslo, že bol zapletený do výtržnosti v krčme ešte pred jeho príchodom na kráľovský dvor.“

„Jaroš, pre zmilovanie Božie,“ skríkol Stein, „za čo tu vlastne ste?! Meliete tu slamu, prejdite k pointe, lebo sa zvrtnem na päte a zostanete tu ďalší týždeň!“

„Len to nie, veď vidíte, ako som tu spustol za tých pár dní. Toto prostredie ma úplne ničí. Navyše sa dostávam na koniec. Keď hostinský spozoroval, že cudzinci patria k dvoru, zablysli sa mu v očiach zlaté dukáty. Radosť však vystriedalo horké poznanie. Pochopil, že pečená hus mohla byť najlepšia na svete, ale ani oni, ani ich peniaze sa neukážu tam, kde úradovali moje šikovné české ručičky. Obvinil ma, že kvôli mne nezaplatili útratu a dajako vyčíslil, že som mu spôsobil potenciálnu škodu sto zlatých. Kým mu ich neuhradím, musím trčať v temnici.“

„Sto rozžeravených vidiel do čertovej riti,“ zahrešil Stein. „Barbarič, už ste o niečom takom počuli? Neslýchané! Seržant, za toto pred Mydlářa nepôjdete, to vám garantujem. S notárom zájdeme do hostinca, zaplatíme útratu za vás a tých dvoch a tam to hasne. Potom poženiem toho vydriducha na radnicu svinským krokom, aby odvolal svoje obvinenie. Už večer budete vonku. Dosť bolo rečí, pántom ste sa namleli až-až. Poďme,“ pokynul Barbaričovi, „čaká nás ten skuhroň.“